JA A TÍ DRUHÍ

            Všimnime si zaujímavú vec: Keď sa napr. našim hokejistom v nejakom dôležitom zápase darí, celý národ chodí s hrdo vztýčenou hlavou a vraví: „Ale sme im ukázali...!“ Keď sa im však nedarí, potriasame hlavami a vravíme si medzi sebou: „Čo to tam zasa predvádzajú?“

            Je tam badateľný posun od sebavedomého „my“ k posudzovačnému „oni“ v závislosti od toho, či je sa čím chváliť alebo nie.

            I my sme v mnohých rovinách pokúšaní, aby sme striedali zámená „my“ a „oni“ podľa toho, ako nám to práve vyhovuje. Keď napr. poviem, Cirkev by mala..., väčšinou tým nemyslím seba. A vôbec, človek málokedy kritizuje Cirkev alebo farnosť alebo ľudí v nej bez toho, aby neprešiel k odosobnenému „oni“.

            Potrebujeme poriadnu dávku Kristovho milosrdenstva a jeho pokory, aby sme mali odvahu spoločne niesť „dobré i zlé“. A to nielen s Cirkvou, vlastnou farnosťou, ale vôbec s celou ľudskou rodinou.

                                                           (Z knihy O milosrdenstve, Katarína Lachmanová)